Deti rozžiarené tváre, dospelí hlavy sklonené. To len moja pravá ruka sa spontánne zdvihla, v snahe, do tejto aktivity sa zapojiť. Áno, zapišťali deti. Tak, hrdina, musíš ísť.
Na aréne pod šapito, je i v podvečer príšerne horúco. Moja pravá ruka, bažiaca po dobrodružstve, sa zvítala s rukou vrhača nožov. Nože, tam sa mi k tej doske postavte a pískajte si, už horšie vidím. Povedal a žmurkol. Možno aj nie, možno to bol tik.
Rúča šesťdesiatka, asi manželka a asistentka v jednej osobe, mi anesteticky zaviazala oči. Nehýbte sa, kým vám nepoviem, šepla. Oprela ma o dosku a ja som začal pískať mne neznámu melódiu. Deti jasali a dospelí začali škodoradostne tlieskať. Hlupák, začul som v dave. Páska cez oči mi bránila pomstiť sa pohľadom.
Prvý nôž so zadunením vrazil ostrím do dreva vedľa môjho predlaktia. Pulz mi na zápästí rozopol hodinky. Dav zhíkol. Druhý nôž sa zabodol vedľa ramena a tretí v rýchlom slede vedľa hlavy. Prehltol som vlastné slzy. Pod šapito explodovalo nadšenie. Horúci vzduch začal vrieť. Už, šepla žena a odkryla mi privreté oči.
Objal som ju a objal som vrhača nožov, keď som sa uistil, že sa zbavil svojich nástrojov nacvičeným spôsobom. Čerstvý hrdina objal deti a užíval si ovácie. Rozjarení návštevníci stáli a jasali. Muži omámení arómou závisti a ženy so slzou na krajíčku dojatia. Niektorí z nich mali nohavice bielej farby. Našťastie ja také nikdy nenosím.
