Razantne som kráčal po chodníku a moje topánky klopali po asfalte, po mačacích hlavách i betóne. Moje topánky bubnovali cestou a niekde na horizonte som zachytil purpurovú vlnu slnka. Zvukár zvuk chôdze neskôr upraví, nik to nespozná. Podrážky mojich topánok, určené iba do suchého prostredia salónov, postupne nasakovali vodou. Oťaželi a ku zvuku chôdze sa pridalo čvachtanie.
V polovici cesty každá jedna topánky vážila niekoľko kíl. A potom sa podrážky rozpadli. Vyzul som topánky a stiahol ponožky. Jeseň je fajn, keď nie je príliš studená a ráno je ako fľaša vína, nie je jediná. Byť nahý a bosý je to isté, táto veta v pozadí záberu, bude neskôr vymenená za zvuk lokomotívy, má to isté posolstvo. Cítil som veľmi sebaisto.
Cestou som začal stretávať bežcov. Niektorí si ma vôbec nevšímali. Niektorí sa zasmiali, iní pokrútili hlavou. Predstavil som tie nekonečné titulky na konci filmu a mená všetkých, ktorí sa zúčastnili. Pri veľkej trávnatej ploche chlap venčil psa. Veľké zviera behalo po tráve a naháňalo neviditeľného kamaráta. Chlap si ma premeriaval ako som sa približoval. Keď som bol pri ňom, vybral z vrecka peniaze a niekoľko bankoviek mi podal, kúpte si poriadne topánky. A potom mi dal ešte jednu bankovku. A niekde si dajte kávu, tá vás postaví na nohy.
