Kúpil som ho na blšáku, z druhej ruky. A hneď som si predstavil, ako sa jeho povrch bude vynímať v mojom byte. Bude oporou pre nohy a potechou pre oči. Najskôr obývačka, potom spálňa, skúsil som kúpeľňu. Na chodbe tiež nezažiaril. Okúzlenie z blšáku, pri konfrontácii s interiérom bytu sa stratilo, až kým som ho nepoložil na balkón. Tam bol konečne pôsobivý. Má môj obdiv, celé roky po ňom niekto šliape a on napriek tomu vzorne slúži ďalej.
Včera som chcel koberec trochu vyprášiť. Len tak jednou rukou, vystrčenou von balkónom, som ním potriasol a on sa mi z ruky vyšmykol. Rýchlo som pozrel za ním. Zaplachtil, zamával strapcami a zmizol na niektorom z balkónov mojich susedou. Vybral som sa zazvoniť na vytipované byty, aby som svoj koberec získal naspäť.
V prvom byte mi otvorila suseda s tetovaním na krku a s kamennou tvárou si ma premerala.
“Dobrý deň. Nemáte na balkóne náhodou môj koberec?” Spýtal som sa a úsmevom som sa pokúsil uvoľniť atmosféru. Môj úsmev zjavne nezapôsobil.
“Sa sťahujete ku mne?” Odvrkla
“Nie. Ja som prášil koberec…”
“Prášil koberec… Tak to na mňa ešte nikto neskúšal” Zavrčala a zabuchla mi dvere pred nosom.
Hneď v ďalšom byte som mal šťastie. Ochotný sused, mi zo svojho balkóna doniesol môj koberec. A potom, tak trochu teatrálne, vtlačil mi do rúk aj veľkú červenú podprsenku.
“Lietajúci koberec” Usmial sa na mňa a spiklenecky žmurkol, len čo privrel dvere do bytu.
Kobercu som sa potešil. No s podprsenkou, hoci peknou, čo by pokojne mohla poslúžiť aj ako dve čiapky, som nevedel čo robiť. Domov so ju odniesť nemohol. A tak som ju zavesil v vstupnej hale paneláku na nástenku. Hneď vedľa anonymného nápisu na kúsku papiera. “Nerušte nočný kľud hlasným tlieskaním”
