Vlak po hodine jazdy meškal dvadsať minút. Čo je menej ako polhodina, to poteší. Bolo to zlepšenie od poslednej jazdy, pozitívne zmeny prichádzajú pomaly. Ešte pár rokov a bude to v poriadku. Slnko svietilo priamo na mňa a okno sa nedalo otvoriť. Vzduch v kupé už čosi vážil, niekto si dal na raňajky cibuľu. Uvidel som klimatizáciu na dome, okolo ktorého sme prechádzali, bol to osviežujúci pohľad.
Malý chlapec sa pýtal na toaletu. Mama mu povedala, nech vydrží, o chvíľu budú vystupovať. Na toaletu sa vo vlaku nechodí, iba keď je to veľmi naliehavé. Toaleta príde za vami, aj cez privreté dvere. A vtedy prišla sprievodkyňa. Priniesla odpovede a nastolila vo všetkých zvláštny pokoj. Bola milá, trpezlivá a z vrecka vybrala čarovný kľúč, ktorým odomkla okno, ktoré sa potom už nedalo zatvoriť.
Prúd vzduchu mi cez otvorené okno česal vlasy. V kombinácii so slnkom, som sa cítil ako na motorke. Nasadil som si okuliare, hmyz sa mi odrážal od rúška a ja som sa cítil chránený. Keď už vzduchu bolo dosť a jazda motorkou, sa cez pilotovanie lietadla zmenila na strmhlavý pád z Mesiaca, chcel som postaviť niekde do závetria, no nebolo kam. Vlak bol plný, na uličke vagóna niekto posunul klavír bližšie k oknu.
Keď som vystúpil, pocítil som radosť. A presne o to ide. Vytvoriť emóciu z ničoho. Navodiť eufóriu z toho, že si vyzlečieš v lete dole kožuch. Na stanici som sa zvítal s priateľmi.
Si bol u kaderníka? Máš to dobré. Uznanlivo zhodnotili to čo som mal na hlave. Pozrel som na svoj odraz v okne do čakárne. Na hlave som mal dôkladne upravenú vlnu z vlasov. Prešiel som po nej dlaňou. Kvalita.
To je fúkaná. Bolo to v cene lístka. Aj letecký trenažér, aromaterapia a jazda na motorke. No nie je to dosť na jednu cestu vlakom?