Pozdravil som ho a opýtal sa ako sa má. Odpovedal, že dobre. Usmial sa a oboma rukami objal tašku. Vlasy, voľakedy po ramená, mal ostrihané nakrátko. Ja som to tak neurobil, ja som to odfarbil. Tak ako kedysi peroxid ofinu, mi čas vybielil vlasy.
Bol si na nákupoch? Spýtal som sa a pozrel na tašku na jeho kolenách.
Áno, niečo som kúpil. Odpovedal a pozrel na mňa s úškrnom, ako pred rokmi, keď vyšiel z potravín s fľašou vína.
Páčil som z neho odpoveď. Aby prezradil. Nemôžeš mať všetko čo ostatné deti, vravela mama. Nemôžem ti to kúpiť. Mama bola najlepší žonglér, dokázala každú mincu otočiť v ruke niekoľkokrát.
Nepovedal viac. Pozrel som na tú jeho tašku, čo tam asi môže mať, čo si asi kúpil. Možno auto na diaľkové ovládanie. Čo sa mi zdalo málo pravdepodobné. Taký chlap sa už s autom na diaľkové ovládanie určite hral, aj skladal lego a bicykel má určite v pivnici. Kožená bunda, vybíjaná pochrómovanými cvokmi? Tak tá sa už predsa dávno nenosí.
Veď ukáž. Skúsil som a pozrel prosebne.
Vyrovnal sa a prstami opatrne otvoril zips na taške. Hneď ako sa to stalo, sa v škáre objavil čierny ňufák a potom hlava, bolo tam šteňa. Drobným jazykom mu šteňa začalo olizovať prsty. Vybral ho z tašky a začal sa sním hrať. Zrazu rozbláznený, akoby tú fľašu vína práve dopil.
