U týchto jedincov som videl na balkóne paradajky i papriky. Zdatnejší takto pestujú aj ďalšie druhy zeleniny. Špecialisti, majú napríklad citrónovník. A skutočný fajnšmeker v kuchyni niekoľko druhov bylín, v tematickom črepníku.
Ja nezaostávam. Naplno využívam vrodené dispozície. Dokážem v chladničke naklíčiť cibuľu i cesnak. V skrini mojím dômyselným úsilím naklíčili zemiaky, klíčkami hrubými ako palce. Nechcem sa chváliť, ale mne sa začne zelenať aj diétna saláma, ak sa málinko posnažím. Ignoroval som túto záhradkársku roztopaš, túto snahu zeleniny zaliečať sa mi. Samotné poznanie, že to dokážem, má v tejto fáze uspokojilo a preto som ďalej nerozvíjal svoju vrodenú odbornosť.
Keď som pred pol rokom našiel pri smetiakoch položený kvet, zobral som ho domov. Len pár krátkych, špicatých, zelených listov, ktoré som utrel od prachu. Kvetináč bol tiež príjemného vzhľadu a tak som ho položil na chladničku v kuchyni. Pýšil sa ním návštevám, a tie závideli a oceňovali aký je krásny, že sa musím dobre oň starať. Vyžadoval ale minimum, mojej dokonalej starostlivosti. Občas utrieť listy od prachu a ešte poliať. Je pravdou, že niekedy som ho zabudol poliať a inokedy zalial ako steblá ryže. Ale bol to len prirodzený reflex pestovateľa, vyťažiť zo spolužitia s rastlinami čo najviac poznatkov, pre budúce generácie priaznivcov zelene.
Prekvapilo ma, že jedno ráno začali z kvetináča vyliezať malé roztomilé larvičky. Tak už aj chovateľstvo sa derie na povrch z hlbín, hlboko zakorenené, aby ukázalo svoje schopnosti. Vysypal som obsah do igelitovej tašky. Moje sebavedomie záhradkára neutrpelo žiadnu ujmu. Prijal som to ako výzvu na nové projekty, projekty chovateľa. Už pár dní nechávam na slnku položené jablko, viem že sa objavia nejaké tvory, to je vrodená intuícia chovateľa.
