Ja stojím pred lavičkou. Žiadna krv. Vstáva, oprašuje si kolená a rehlia sa s kamarátom o dušu. Sadám si späť. Idú sa hojdať na hojdačke. Hryziem si spodnú peru pretože počujem kovový zvuk ako naráža do konštrukcie. Nebudú sa predsa hojdať len tak ledabolo. Ked ich to omrzelo skončili v piesku. Meter predo mnou. Nahlas som vydýchol. Vystrel som si nohy a spokojne som sa začítal v novinách.
„Prosím vás nedáte mi na malú chvíľu pozor." Predo mnou stála žena s malým krpcom v náručí. Som zaskočený. I milo. Jedným okom pozerám na deti v piesku a snažím sa v hlave na nečisto niečo skomoliť o tom, že o chvíľu odchádzam. Že vlastne už som na ceste. No ona nečaká čo odpoviem. Asi ju súri čas. Dáva mi malú na kolená a vedľa mňa položí fľašu.
„To je čajík keby bola smädná. Hneď prídem moja. Dobre." Pohladká dievčatko po vlasoch. A mne ďakuje. Odchádza preč. Naozaj odchádza. Deti sú stále v piesku. Stavajú asi dvadsiatu bábovku a púšťajú sa do hradu. To ich zabaví na pár minút. Malá mi pokojne sedí na kolenách. Žužle si jazyk a niečo si mrmle. Pokojné dieťa. Zbadala moju bradu. Nekompromisne sa snaží mi ju vytrhať. Bolí to. Odťahujem sa a tak mi pichá prstom do oka. Nedarí sa jej. A tak ma oboma rukami zdrapne za vlasy a kmáše až jej to praská pod prstami. Pred sebou zrazu začujem krik. Zbavujem sa jej prstou v ktorých ostávajú trsy mojich vlasov. V piesku stoja všetci šarvanci so sklonenými hlavami plnými piesku. Pozerám zhrozene na nich a na staršiu pani ktorá stojí pri nich. Hreší ich. Len čo ma zbadá schytám to i ja.
„Mohli by ste si na svoje deti dávať väčší pozor." Znelo to ako otázka. No jej pohľad na malú v mojom náručí ma presvedčil že to bol rozkaz. Ako záchrana prichádza žena pre svoju ratolesť. Berie mi ju z rúk a z láskou si ju privinie. Stará pani na ňu gáni. Z hlúčika pieskom zasypaných detí vyťahuje to svoje a rázne mu dáva zaucho.
„To necháte manžela samého z deťmi." Spýtavo sa pozrie na ženu a čaká príval argumentov prečo áno.
„To nie je môj manžel." Odpovedá žena prekvapene a rýchlo si ma premeria.
„Jak to veď dával pozor na vašu dcérenku a na týchto lapajov." A zagánila na deti ktoré sa oprašovali od piesku.
„Potrebovala som si odskočiť a videla som ako dáva pozor na svojich chalanov aby sa im nič nestalo. A tak......"
„To nie sú moje deti." Prerušil som ju. Zhrozene na mňa pozrela a opäť si ma premerala.
„Tak čie sú to deti." Vyštekla stará pani. Nervózne sa obzerala po okolí a ťahala za ruku to svoje.
Otvoril som si noviny a spokojne som pokračoval v čítaní. Tak ako vždy ked si tam pri tom ihrisku v tieni sadnem. Prvý dojem nemusí byť pravdivý. Niekedy pozerám na tie kaskadérske kúsky čo deti predvádzajú a tŕpnem aby sa im nič nestalo. Nemusia byť moje. Môžu byť tvoje. No niekedy to nie je podstatné.
