Kôš bol naplnený do polovice, lastúrami rôzneho tvaru a veľkosti, každá za rovnakú cenu. Bolo príjemné zastaviť sa a len tak siahnuť na nazbierané kúsky z mora. Pokojne skúmať rôzne tvary, poťažkať a v nose cítiť slanú vôňu.
Dievča sa usmialo. A aby obchod isto prebehol, pozdravilo. A aby bol obchod čo najvýnosnejší, pridalo niečo navyše. Mám prázdniny, rada by som si len, niečo málo na prilepšenie zarobila. Pozrel som na ňu, čakal čo povie ďalej. Asi bolo v mojom pohľade príliš veľa pochopenia a možno nechcela, aby som si myslel, že tými slovami chcela zlomiť moje nákupné váhanie, dodala. Nie som chudobná, hrdo zdvihla bradu, môj otec má rybársky čln.
Nakúpil som mušle za všetky drobné, ktoré som mal pri sebe a vložil ich do vrecka nohavíc. Poďakoval som a išiel ďalej. Nechal som tam dievča stáť s košom spusteným pri tele a s nastavenou dlaňou, do ktorej som jej vložil mince. Z diaľky vyzerali úplne ako piesok.
Kráčal som ešte chvíľu pri mori a keď som si bol istý, že ma už nemôže vidieť, všetky tie mušle som hodil do mora. Aby dievča malo čo predávať aj na budúci rok.
