Sadol som na voľné miesto vedľa nej. Pozrel som jej smerom. Za špinavým oknom prítomnosti, ubiehala krajina. Rýchlo meniaci sa obraz a monotónne dunenie vozňa uspáva. Niekto nákazlivo zívol. Žena si dlane spojila na kolenách, so spánkom bojovala statočne. Najskôr si hlavu pomaly oprela dozadu o opierku, potom ju náhle vrátila do pôvodnej polohy. Hlava putovala ešte raz dozadu, doprava a napokon si ju oprela o moje rameno a zaspala.
Bolo to dôverné a priznám sa, chcel som ju prebudiť. Ale hneď ma napadlo, že dôvod jej únavy môže byť závažný. A možno toto je jediný jej priestor na oddych, v tom začínajúcom dni. Spánok je dar, čo by mi potvrdili všetky tie rozsvietené okná o tretej ráno.
Vo filme by ju hlavný hrdina prikryl kabátom. Možno by vybral deku, ale v realite ranného vlaku také rekvizity nie sú k dispozícii. V tom mojom rannom vlaku bol len vydýchaný vzduch. Záves, ktorý tak už nikto nevolá a okno, ktoré dočasne stratilo jedného diváka.
Na najbližšej stanici pristúpil chlap. Opatrne si sadol oproti a po chvíli začal pozerať na mňa a na ženu, čo spala na mojom ramene. Upokojil sa mu pulz, hlavu naklonil na bok a zasnene vydýchol. Myslel si, že patríme k sebe. Ráno neponúka veľa pekných obrazov, ktoré človek dokáže vidieť. Priložil som si prst na ústa, aby som pridal rám, tomu obrazu čo videl. Žena sa zo spánku usmiala.
Na jednej zo zákrut, sa žena pomaly posunula a hlavu si oprela o roh opierky pri okne. Chvíľu ešte spala, kým ju neprebudila výhybka. Okamžite pozrela cez okno. Spokojne si vydýchla. Takmer som zaspala. Povedala si vyčítavo. Chlap oproti chcel niečo povedať, ale priložil som si prst na pery, nech to radšej nechá tak.
