Chvíľu som počúval kvílenie a ignoroval vibrovanie, ktoré rozmútilo vodu v akváriu. Rybky sa v mútnej vode chveli z jednej strany na druhú a s nádejou pozerali na mňa cez sklo. Vtedy som sa rozhodol. Zobral som veľký plastový kufor a odišiel z bytu zazvoniť susedovi.
Dobrý deň. Odzdravil sused s obočím bielym od omietky. Vŕtate? zavtipkoval som. O áno, ospravedlňujem sa. Potrebujem zavesiť poličku na stenu.
Za jeho chrbtom ležala na zemi vŕtačka, ktorá sa veľmi podobala tej, akú kúpil kamarát, synovi v hračkárstve. Ponúkol som mu pomoc, pretože vŕtať diery s takou vŕtačkou, je ako variť obed nad plameňom sviečky. Ukázal som na plastový kufor, ktorý som priniesol.
Uznanlivo zhíkol, keď som kufor otvoril. Ležal tam technologický skvost, ktorý som si požičal od deda na vyvŕtanie dvoch dier. Tá vŕtačka mala všetko, čo má dobrá vŕtačka mať. Chýbalo iba ovládanie hlasom a aplikácia na zber a vyhodnotenie všetkých podmienok vŕtania. Ako napríklad mäkkosť betónu a estetickosť vrtu.
Diery som si riadne nameral a vyznačil. Všetky vopred, nech si to užijem. Zdalo sa mi, že v čase vŕtania nebola priaznivá erupčná aktivita slnka a geomagnetické pole zeme nadobudlo stabilné hodnoty, no napriek tomu sa mi vrty podarili. Štyri krásne diery. Vrták osmička, hĺbka päťdesiat milimetrov.
Keď som vŕtačku vracal dedovi, najskôr skontroloval, či na nej nie je náhodou zrnko prachu. Na to je chúlostivý. Všetko bolo v poriadku. Poučil som sa z toho, keď som si naposledy od neho požičal vysávač do auta.
Pomohla? Opýtal sa a čakal môj niekoľko minútový chválospev o vlastnostiach požičaného nástroja. Dal som desať minút, je to vždy lacnejšie, akoby som si takú vŕtačku kúpil.
Ešte aj dvom susedom som vyvŕtal. Pochválil som sa. Pozrel na mňa, keď zatváral plastový kufor a s uznaním povedal. Si vieš nájsť príležitosť dobre si zavŕtať.
