Bol tam chodník s nakreslenou čiarou presne v strede, na ľavo cyklisti, v pravo peší. Kráčal som po tej čiare, bola dosť široká. Zastavil som pred prechodom, na semafore svietila červená. Nevšimol som si ho, až na druhej strane prechodu som ho zbadal, ako za mnou ide. Keď som zastavil, ostal stáť i on. Pes. Malý čierny bez obojku. Držal si za mnou odstup, niekoľkých krokov, myslel som, že ho to prejde, že sa otočí a odbehne preč. Schválne som robil na chodníku vlnovky, no držal sa presne mojich stôp. Pokračoval som mestom tak, aby som sa vrátil na to miesto, kde sa ku mne pridal. Pri soche v parku ma zastavilo dievča. Mávalo mi pred očami fotoaparátom a ukazovalo na chlapca, ktorý stál pri nej a usmieval sa. Mali krásne oči, plné radosti a šťastia. Postavili sa vedľa seba, zaostril som, no zbadal som toho psa, ako sedel za nimi. Zaostril som na neho. A tých dvoch som natlačil na okraj záberu. Dievča zobralo fotoaparát a pozeralo na fotku, ktorú som urobil. Prudko sa otočila, pozrela za seba. Pes tam už nebol. Zmizol. Bol na tom zábere, pozeral do objektívu. Aj chlapeca to potešilo.
Zoberú si ho domov, nasadnú do lietadla, preletia more a pristanú na letisku, kde bude veľa ľudí. Zvítajú sa s priateľmi, Pochvália sa zážitkami, ukážu čo kúpili, rozdajú tričká. A ukážu psa ktorého si doviezli. Dajú si urobiť fotku, do rámu, zavesia na stenu v spoločnom byte. Rodinná fotka. Oni dvaja a pes, ktorý našiel domov.
