Na tráve neďaleko sedí chlap. Je bez topánok. Vymenil ich za fľašu vodky. Je takmer bez vedomia. Z tej fľaše vypil letargiu. Posledné kúsky dôstojnosti opiera o chvejúce sa ruky. Cez prižmúrené oči takmer nevidí. Nie je opitý. Všetko okolo je v opojení len on je čistý. Keď zapadne slnko a svet zaspí, nasadne do vlaku. V tej fľaši čo strovil bol cestovný lístok s miestenkou pri okne. Bude pozerať na krajinu, ktorá chce predbehnúť čas. A potom v tú noc vystúpi tam, kde vždy chcel byť a bude taký ako vždy očakával. No skôr než nastúpi privolá svojho psa. Pes je čistý. Ľahne si vedľa neho v ten horúci podvečer. Už počuje hlas prednostu, ktorý ohlasuje radenie vozňov. Tak narýchlo do psích šuplíkov čosi schováva. Do bielej srsti niečo utiera.
Ráno je chladné a prvé lúče slnka s kvapkami rosy vysunú schody po ktorý vystúpi z vozňa a prebudí sa. Usadí sa a hodnú chvíľu ho bude triasť zima. Pes zakňučí a skočí mu do náruče a bude ho chcieť zohriať. Oči mu zažiaria a na perách sa mu zjaví úsmev. Krivý, kostrbatý, celú noc ho nepoužil. Natrie si zo srsti späť svoju nehu a zo šuplíkov vytiahne to čo nechcel na tej ceste zabudnúť. To čo je pre jeho život dôležité. Zmysel a dôvod prežiť ďalší deň. Kým zapadne slnko bude premýšľať kam schová túžbu aby na ňu nesadol tieň. Túžbu, že raz na tú cestu pôjdu obaja.
