Stál som v rade pred tuzexom na elastické mramorové rifle a tešil som sa ako blcha na výstave kožuchov. Rad postupoval pomaly a hrozilo, že Bony v ruke celkom prepotím a nebudem mať čím zaplatiť. Občas som ich vyvetral, vejárom ich listov osviežil tvár, nech ostatní vidia že tam nie som náhodou. No chránil som silno, telom túto ceninu. Po nekonečnej dobe, od únavy roztrasený som sa konečne ocitol pred mladou predavačkou. Pozrela na moje menčestráky a jazykom si vyčistila vrchné zuby.
Čo to bude? Zabodla otázku do mojej flanelovej košele. Odfúkol som si ofinu z čela a ako letela vzduchom, hodil som si ju dozadu. Potom som povedal dôvod mojej návštevy, snažiac sa ju ohúriť, neplynulou, drsnou angličtinou. Elastejšn džiny.
Pche, povedala a jazykom opáčila svoj spodný rad zubov, máme už iba na pás stodvadsať, to ti bude asi veľké, chlapče. A ja som sa celkom urazil. Sledovala moju odfúknutú ofinu ako letí vzduchom. Rozžuté Pedro v mojich ústach zmenilo polohu. To mi nevadí teta, otec sa isto poteší.
Keď som ich doma rozbalil a uvidel čo je to pás stodvadsať na plocho, veril som, že rahná lodí by radosťou isto zapraskali. Tie nohavice boli určite vyrobené len na reklamné účely plachetníc, veď človek s takým pásom ani nemôže existovať. Takéto zásadne závery ponúka neskúsenosť. Vedel som ale, že netreba myslieť na detaily, keď ide o podstatné sfarbenie mramorových nohavíc a na prípadné elastejšn treba zabudnúť, keď ide o hard princíp.
