Na Račianskom mýte nastúpil chalan. V jednej ruke kožené púzdro a v druhej, niečo vo fľaške od koly, číry nápoj, vrchnák od fanty. Domovina privezená vlakom z ďaleka. Mal neistý krok a dych draka. Sadol oproti mne, ospravedlnil sa. Prikývol som neurčito a dúfal, že všetko ostane sedieť na svojom mieste. Zaostril ma a opatrne prehovoril.
Vlakom som prišiel. Prehltol, nadýchol sa. Teraz pred chvíľou. V očiach mal smútok. Ja neviem, či je to v poriadku. Priložil ďalšiu vetu. Niekde som asi spravil chybu.
Nechápavo som pozrel na neho. Chybu? Opýtal som sa.
V kupé boli študáci. Budúci právnik, inžinier, medik, ítečkár a ja… Odmlčal sa a poobzeral. ...a ja, ja sa učím hrať na klarinet. Dodal a zahanbene pozrel na mňa.
Začal som chápať a zároveň som sa snažil vybaviť si v pamäti, ako vyzerá klarinet. Lebo právnika vídam často, aj inžiniera. Medika stretnúť tiež nie je problém, ale klarinetistu vidieť takto na živo, to sa len tak hocikedy nepodarí. Asi som mal šťastný deň
Ale veď ty si umelec a to tiež nie je hocičo. Povedal som mu celkom vážne. Pozrel na mňa a trochu sa usmial.
To naozaj? Spýtal sa. Prikývol som a sledoval, ako si chalan otvoril fľašu a zasnene sa napil, až ma striaslo. Možno si to na druhý deň nepamätal. Jedno ale viem, že smutných klarinetistov treba podporiť, lebo raz slovu, umelec, nebude nikto rozumieť.
