Na tráve ležiaci, na dekách, alebo len tak, na holo, na pokosenom trávniku. Sledovali mraky, dívali sa navzájom do tváre, rátali si pehy. Zahriaty slnkom, alebo len tým májovým dňom. Žltý lietajúci tanier letiaci blízko mojej hlavy bol samozrejmý, ako matka, ktorá kojila svoje dieťa v súkromí svojej košele. Výkrik, ktorý nikomu nepatril, či snaha malého chlapca nespadnúť z bicykla. Otec, ktorý tlačil kočík, čítal noviny, premýšľal a vyhýbal sa zručne prekážkam. A energia, ktorá ma tlačila ďalej, cez obrubníky, cez chodidlá, krížom cez šaša nakresleného na chodníku.
Na pódiu spieval muž, v teple, oblečený v čiernom, na hlave šilt, čierny mikrofón a biele zuby. Keď začal spievať spomalil som. Hlasy stíchli. Predávali zmrzlinu pod domom, z okienka cukrárne. Takú sladkú, studenú až z nej bolí čelo. Deti ju zapíjali džúsom zo škatuliek so slamkou. Chlap spieval.
Okolo mňa pár stojacich v slnečných okuliaroch, pár spojených dlaní, niektoré vo vrecku. Chlapec s prstom v nose, s balónom, nerozumel ničomu. Nevidel pred seba no mal fantastický slnečník, otcovu ruku. Potlesk. Dav na chvíľu zovrel, patrilo to všetkým, jeden druhému. Muž z mikrofónom to len podčiarkol. Máj. Načo šliapať trávu pod rozkvitnutou čerešňou, keď pod modrou oblohou bolo tak neuveriteľne.
