Stál som vedľa teba a premýšľal trochu o tebe, priznám sa. V tom preplnenom autobuse, sa mi ušlo miesto vedľa teba a ja som sa nedokázal ani pohnúť. Chcel som odvrátiť tvár, pozerať inam, no nehybnosť mojej postavy, spôsobená ostatnými cestujúcimi, bola po ďalšiu zástavku definitívna. Bolo to osudové a ty si mi bola súdená dopravnou špičkou. Uvažoval som o mnohom. O dni, o noci. O tom daždi a oknách zahalených v závoji z vody. O lúke s kvetmi, o tom ako vonia les po výdatnom daždi. Nútil som sa myslieť na mnoho iného a šibal bičom myšlienky po chrbte, nech ma unesú niekam inam, niekam ďaleko.
Stál som vedľa teba a premýšľal o tom, čo zvyčajne raňajkuje obyčajný človek. Vraj jedáva na raňajky chlieb s maslom, syrom, pripadne salámou, ale hlavne o tvojich raňajkách. O hlbšom význame niektorých pochutín v raňajšej strave, čo je zdravé, čo vhodné. A o tom, prečo práve ty. Prečo práve ty, si nebola obyčajná. Držal som sa v tom tvojom, stiesnenom cibuľovom vzduchu silou vôle a premýšľal som o tvojich raňajkách. A zúfal, prečo práve ty.
