Stretol som susedov, tlačili kočík. Ešte keď som netušil že sú to susedia, divil som sa, prečo tak na mňa pozerajú. Pozrel som si na tvár, či tam niečo od raňajok nemám a skontroloval tiež, či mám všetky zipsy a gombíky zapnuté. Až keď sme sa tesne míňali, vtedy mi svitlo, alarm zahučal, kladivo buchlo do nákovy a ja som si spomenul.
Zahanbil som sa, že som ich nespoznal hneď a nezdravil z diaľky. Že som sa nepýtal ako sa majú a či ich ratolesť rastie ako z vody. Na niekoľko dní som si naordinoval multifunkčný záber priateľstva a zdravil som každého koho som stretol, so širokým úsmevom. Zámerne, aby som sa vyhol podobným nepríjemnostiam. No nebola to dobrá voľba. Neznámi ľudia, nie vždy dokážu priazeň prijať, niektorí ju nevedia pochopiť ako zdravý mentálny prejav a tí ďalší majú škaredý slovník.
V takej situácii je dôležité zapnúť senzory na vyššiu citlivosť. Pokúsiť sa zachytiť každý záchvev emócie a správne s ním naložiť. Ahoj. Pozdravil ma v jeden deň, chlap idúci oproti. Ahoj, odzdravil som a čakal na alarm. Pozorne som mu skúmal tvár a radarom sa snažil dešifrovať mimiku.
Objal ma tak vytešene, chlapsky, ako keď treba zo zeme vytrhnúť strom. A ty čo tu robíš, v týchto končinách? Spýtal sa chvejúcim hlasom a v oku sa mu zaleskla slza. Môj mozog ukazovákom márne listoval v archíve. Ále…., odpovedal som neurčito a svoju pamäť neprezradil. Cítil som sa mizerne a dúfal, že motor naskočí.
Chlap poskakoval okolo mňa a stále rozprával. I zasmial som sa na jeho vtipných slovách, prikývol na konci jeho viet, kde bolo treba. Zamračil som sa, keď sa to žiadalo. No spomenúť som si nevedel. Už som sa pomaly zmieril s osudom, keď sa chlap so mnou lúčil.
Zajtra ti zavolám Jozef, povedal mi. A mne spadol kameň zo srdca, že na tom nie som až tak zle.
