Poprosil ma či by som mu nepomohol. Prikývol som. Tento rok som bol už dvakrát v posilke, tak som si trúfol. Podelili sme si uši čo trčali z veľkej tašky, ošúchaná tkanina sa zarezávala do dlane. Taška to bola riadne ťažká.
Sused je veľký chlap. Je vyšší ako ja a to je málokto. Jeden z mála ktorému vidím nosné dierky. Kedysi musel mať riadnu silu. Nahnutí od tašky sme sa pomaly presunuli k vchodu do paneláku a potom k výťahu. Vystreli sme sa a niekde v chrbtoch to zapraskalo. Čo to máte? Spýtal som sa. Hlinu som bol nabrať na záhrade. Pre tú moju. Priesady bude sadiť. Usmial sa. Prikývol som, akože rozumiem. Mne na balkóne v črepníkoch začala rašiť burina. Asi je ten čas.
Keď výťah zastavil na prízemí, nastúpili sme a vyviezli sme sa na jeho poschodie. Preniesli sme tašku k dverám kam ma ťahal. Tam sa šikovne vyzul a zrazu ma začal ťahať s taškou k bytu oproti. Vybral kľúče a začal odomykať dvere. Nechápavo som pozrel na jeho obrovské, vychodené šnurovacie topánky pri dverách oproti. Pozrel na mňa. Sused išiel na liečenie, nech sa pani nebojí, nech jej hocikto na dvere nezvoní. Povedal a uškrnul sa.
https://blogerroka.sk/2017/marian-baran/
