Prešiel som riadny kus lesa, no bez úspechu. Pozeral som všade. Až nakoniec, ako rozpačitá náplasť na moju snahu, muchotrávka. No potešil som i takej hube. Víťazne som sa obzrel po lese a hľadal veveričku, či zbadala, že moje ťaženie začína. Potom som našiel mach, plastovú fľašu a alobal.
Kráčal som ďalej. Pozorne skúmal okolie, odhŕňal papekom porast, nadvihoval listy. Prikrčil som sa, keď to situácia vyžadovala. Pobehol som, urobil som drep. Nasával som nosom vzduch a snažil som sa zachytiť každú stopu. Prešiel som celú hubársku choreografiu niekoľkokrát. Postupoval som presne podľa osvedčeného manuálu. No niekde v krku som cítil, že to bude bieda.
Oproti prichádzali hubári, plné koše mali. Na tvári úsmev, v očiach spokojnosť. Míňali ma pyšne, hrdo ťarchu v rukách niesli. Kráčal som ďalej, menil som smer, cez húštiny som hľadal správne lokality. Ubehli hodiny, kým som rezignoval a zber húb náhle zmenil na prechádzku prírodou. Aj som sa chystal, že keď ďalší hubári pôjdu oproti, presvedčím ich a pár kúpim. Veď ako sa ja s prázdnou domov vrátim.
A vtedy som našiel raj. Toľko ich tam bolo, že som si len sadol na peň a tak zberal. Po jednom som ich bral do ruky, poťažkal, ovoňal. Veverička isto spadla zo stromu. Unavený, zablatený no s plným košom som vrátil domov. Ľudia ma zdravili, mávali a vypytovali sa. Vyzvedali. No neprezradil som kde a koľko mi to trvalo.
