V tvári som mu zbadal napätie, poobzeral sa a potom kráčal ďalej, priamo ku kontajnerom. V očiach mal odhodlanie, ako keď v nedeľu ráno treba vyhodiť prázdne fľašky, pretože sa separuje a každý predsa vie, čo kam. Je ich osem, tých fliaš, je nutné hádzať ich po jednej do malého otvoru. Rinčanie skla sa ozýva sídliskom, sledovať okná, koniec ulice. Čím skôr to mať za sebou, vyhnúť sa akejkoľvek konfrontácii.
To igelitové vrece nie je problém, to skôr ten veľký balík. Chlap je sústredený, zrýchli krok. Igelitové vrece hádže do odpadu a zrolované niečo, kladie na zem vedľa múru architektonického skvostu odpadového chrámu. Vyfúknem dym, niečo zrolované na zemi ma dĺžku tak meter päťdesiat. Váha nie je podstatná, je to podozrivé hneď ako sa mi nikotín dostane do krvi. Chlap skontroloval okolie a rýchlim krokom odchádzal.
Teplo júnového večera ako pripitá nádej visela na krku, opakovala slová chladné, prázdne, bezútešné. Čo to môže byť, mi vŕtalo mi hlavou, myšlienka ako červ, čo sa omylom zavŕtal v záhrade do chrenu. Jeden závit, ďalej sa nepohol. Schádzam výťahom, otváram bránu a opatrne idem vpred, k predmetu môjho záujmu. V krku sa mi varila knedľa v tajomnej predtuche objavu, ktorý bude dekorovať titulku novín silou odhaleného predmetu. Smädné holuby na chodníku sa snažili vypiť svoj vlastný tieň.
Skúmal som nohou, štuchol, či z balíka nebudem počuť zvuk ktorý napovie. Prstom som pretrhol poľahky baliaci papier, zvlhnutý napätou atmosférou. Zväčšil otvor, odtrhol kusy papiera, to čo som uvidel ma schladilo. Opŕchnutý vianočný stromček, s trblietkami a prázdnymi obalmi od salóniek, asi fondán. Júnový vyhadzovač vianočného stromčeka prekvapil. Zapísal sa do teplých dejín nadobro.
