Do šera izby vstúpilo svetlo. Triaslo sa na tvárach oboch. Od strachu, ako ohmatávalo skracujúce sa drevo zápalky, s predzvesťou konca. Strachom z pominuteľnosti. Žena videla ubúdajúcu poživeň ohňa a s načasovaním alchymistu, hľadala, kde plameň upokojiť. Nechala teda, nech oheň olizne knôt sviečky. Jazyk nepatrného svetla, nedočkavo, pahltne sa odovzdával novej možnosti spaľovať tmu. Preskočil na sviečku, kde pokojne zablikal.
Muž sedel vedľa ženy, ako veľakrát predtým. Od mladosti, roky spolu, už nemalo význam rátať, pretože v okamihoch nie je čas podstatný. Pozeral na oheň, odpíjal víno z pohára a sledoval plameň sviečky. Uvedomoval si, že napriek tomu, koľko svetla odovzdá, ten úbytok na nej, je nebadateľný. A vždy, keď ju večer zapália mal by nastať ten istý všedný moment. No hoci to očakávanie je pochopiteľné, nikdy sa tak nestalo. Toľkokrát zapálená sviečka má vždy inú intenzitu tieňa, vždy inú farbu. Inak šepká a vo chvení sa neopakuje. Vôňa síry zavonia vždy inak a spálený vosk, splynie s inou myšlienkou.
Pozrel na ženu a vnímal skutočnosť, že tak neopakovateľný je každý deň s ňou. Myslel, že je to tým, ako sa snaží na každý deň nezabudnúť. Tisícka zapálených plameňov sa však nezabúda sama. Chcel to pomenovať. Hľadal slová tak, akoby v sebe nenachádzal žiadne pričinenie. Na chvíľu chcel, ako dym zo sviečky naraziť do stropu a pozrieť sa na to s nadhľadom. Neobratne vkladal do vety slová. Zúfal, že sa mu nedarí. Prekladal veľa slov, hľadal rým na konci vety. Tvaroval metaforu, ktorá očarí. Hľadal vyznanie. V tichosti neusporiadanej myšlienky to vzdal. Obava, že jedna veta to nedokáže, ho nútila mlčať. „Ako krásne som pri tebe zostarol." Vyslovil nečakane a sám ostal zaskočený, čo všetko vlastne povedal. Slová nevymodeloval jazyk. Vyšli niekde z vnútra. Natešene vyleteli do priestoru, mávali nad svetlom a nútili sviečku viac zahorieť.
