Len tak, bez špeciálnej prípravy, som si ráno obul bežnú chodeckú obuv a vykročil. Hneď pred domom som si vložil do uší slúchadlá s obľúbenou hudbou a nadšením som podskočil. Plný energie som prekonal prvé metre, cestou pozdravil autobusy a autá, ktoré ma míňali. Trúbili, zdravili ma radostne, zdieľali moju eufóriu. Prestali, keď som zišiel z prerušovanej čiary cesty na chodník.
Bežný chodník je uspôsobený chôdzi. Je väčšinou rovný s minimálnym prevýšením a vždy niekam smeruje. Smerovanie chodníkov je pevne dané a nedá sa meniť podľa vôle chodca, nech je akákoľvek. Toľko som zistil hneď a tiež prišiel k poznaniu, že ranný chodec je tvor vo svojej činnosti dosť osamelý.
Keď som prišiel do mesta, vypol som hudbu a začal pociťovať miernu únavu. Prejavovala sa tým, že som mal neustále pootvorené ústa a jazyk mi chvíľami vybiehal z úst. Predsa len, mal som za sebou tak tri kilometre intenzívnej chôdze a skúsenosť, že sily si treba správne rozložiť. Rozložil som ich na lavičke na námestí a počkal, kým sa pulz upokojí aspoň na stopäťdesiat.
Chôdza prináša oslobodenie a takmer nič nestojí. Je vždy poruke ak treba a dá sa použiť hneď, bez štartovania motora. Až v meste som stretol ďalších chodcov, celkom ohrozenú komunitu jedincov. Mal som stále dosť síl a kráčal vpred. Slzy v očiach, pot na čele a drobný krok, no stále to bolo vpred. Chôdza vzad sa totiž neráta.
Po niekoľkých hodinách som došiel do práce. Posledný úsek som absolvoval električkou, ale nesadol som si, to teda nie. Stál som pri tyči a túžiac po práci, som nedočkavo prešľapoval na mieste.
