Na začiatku školského roka nám ho predstavila učiteľka. Sedel v poslednej lavici, veľký ako sa ani nedalo predstaviť, z očami smutnými, v úzkej štrbine viečok. Mal nadváhu, ktorá už nadváhou ani nebola. Ktosi schoval toho druháka do obrovského tela s prevísajúcimi záhybmi, oblinami, ktoré sa vydúvali pod tričkom a nohavicami. Skôr než začala hodina, všetci v triede sedeli ticho, šepkali si a opatrne pozerali do poslednej lavice. Po prvých dvoch hodinách detské myslenie odtiahlo od opatrnosti a on sa ocitol v strede drobných výsmechov a zlomyseľnosti. Z počiatku ako drobné explózie mu zneli v ušiach slová, ktoré boleli. Časom však vyhasol dôvod pokračovať. Pretože už smiech tíchol na opakujúce sa poznámky.
Prvú triedu absolvoval doma. Keď sa naučil čítať, čítal všetko čo sa mu dostalo do rúk. Vedel spamäti všetky texty z učebníc. Ale túžil chodiť do školy, ako jeho rovesníci. Veľmi si prial chodiť do normálnej triedy. Jeho otec i napriek varovaniu doktorov, kúpil bicykel. Pomohol synovi ísť pred dom a posadiť sa naň. Richard sa naučil bicyklovať. Naučil sa prejsť od svojho domu, pred budovu školy, kde ho reťazou každé ráno zamykal. Na tú cestu, každý deň, vynaložil obrovské úsilie. Vyšiel z bytu kde býval. Zostúpil sedem schodov a spravil desať krokov cez bránu k svojmu bicyklu. Potom tri minúty šliapania do pedálov, ku školským schodom. Jedenásť kamenných platní a napokon dvadsaťpäť krokov do triedy. Celý rok aj keď napadol sneh.
Niekedy vynechal pár dní školy, ale vždy opäť prišiel, udýchaný, akoby ťahal za sebou celý svet. Po škole nechodil hrávať futbal, neprišiel za starú tehelňu hrať sa na schovávačku. Nesedel s nami za domom na prašáku, kým sa úplne zotmelo. Jeho priestor bola trieda, kde väčšinu dňa presedel. A to mu stačilo, aby získal kamarátov, aby si ho každý obľúbil. V tej triede bol taký, ako všetci ostatní. Mesiac pred koncom školského roka sa zrazu týždeň neukázal. Učiteľka povedala, že ochorel, že už do školy nepríde. A nebolo toho, kto by sa na tú jeho stoličku v poslednej lavici aspoň raz za deň nepozrel. Každému dochádzalo, čo všetko pre neho škola znamenala. Čo všetko pre neho znamenalo byť na pár hodín školákom. Posledné týždne pred vysvedčením sme všetci ráno čakali, že sa otvoria dvere, vstúpi dnu a vysmiaty sa pokúsi čo najskôr usadiť na svoje miesto. Zmierili sme sa však s tým, že nepríde a to jeho vysvedčenie mu niekto doručí.
V posledný deň sme postávali pred schodmi do školy, každý mal v ruke priesvitný obal na vysvedčenie. Pálilo slnko, pálili dlane zo všetkého čoho sa ešte len mali dotknúť. Myseľ už utekala proti vetru. Svet sa mal o chvíľu zafarbiť. Len pár hodín do začiatku prázdnin.
Po ceste do školy kráčal Richard. Všetci sme sa strhli a pozerali na jeho siluetu. Kráčal však akosi inak. Bol i o niečo vyšší. Zbadal nás a mával žltým obalom. Ako sa približoval, všetko sa zdalo byť jasnejšie. Richardov otec niesol syna na chrbte. Splývali v jeden celok, vytvárali niečo neopakovateľné. Bol to dôkaz, že existuje niečo ľahšie ako vzduch a napriek svojej krehkosti dokáže veci, ktoré si nik nedokáže ani predstaviť.
