Sedel som pri okne a sledoval mesto ako hlce kvapky dažďa. Nenásytná žiadza vyprahnutých povrchov degustovala náhlivo príval vlahy. Do toho momentu to bolo éterické, bolo to prirodzené. Sedíš v električke, dospávaš príjemný sen, svedomie ti krátkou správou povie, že nie je k dispozícii celou svojou náhlivosťou.
A vtedy nastúpi ten chlap s dvadsiatimi igelitovými taškami. Má čierne prsty na rukách, zastretý pohľad a takmer žiadne, prirodzené zábrany. Sadne na miesto predo mňa. Pozerá okolo, čaká nadávky a pohľadom sleduje pani ktorá otvorí okno bez komentára.
Máš problém? Spýta sa ma a ja len, perami nepoviem vôbec nič. Ignorujem spontánne všetky podnety. Uloží tašky k nohám a tak a prirodzene, vlastnícky sa začne v nich prehrabávať. Vytiahne pollitrovku a mocne si z nej odpije. Utrie si ústa a ešte raz sa utvrdí, Máš problém?
Nemám, poviem mu, kým si dá ešte raz silný dúšok neznámej tekutiny s jasným obsahom. Ako sa voláš? Spýtam sa ho a on takmer podskočí. Ešte raz si v hlave prehrá moju otázku a odpovedal s náležitým pátosom. Volám sa Pišta. Pišta má komplikovaný život, tak ako asi každý iný, len s tým rozdielom že ho nerieši.
Porozprávali sme sa a aj ma ponúkol vínom, povedal, že je biele. Ponúkol ma chlebom a tiež čokoládou, asi. Keď vystupoval mával mi na rozlúčku. Mladé dievča ktoré sedelo neďaleko pozeralo na mňa nadšene.
Obdivujem ľudí ako vy, povedala, že dokážu byť ústretový voči takým osobám. Pozrel som na jej dvadsať rokov života, na značkovú kabelku, značkovú šatku okolo krku a s úsmevom prikývol. Nepovedal som jej že mám brutálnu nádchu, takú že nedokážem rozlíšiť teplý a studený vzduch. Nepovedal som jej všetko, veď načo.
