Napríklad v autobuse, videl som chlapa ako číta knihu celkom v pohode. Nevadilo mu okolie, ani natriasanie dopravného prostriedku. Skúsil som to aj ja. Zobral som svoju obľúbenú knihu s veľkými písmenami, no musím skonštatovať, že v preplnenom autobuse som nedokázal vytvoriť dostatočne dlhé ruky na dešifrovanie textu.
Čitatelia v dopravných prostriedkoch, v čakárňach, na lavičkách v parkoch, sú bežným obrazom verejného prijímania textu. No videl som dievča, čo čítalo knihu počas chôdze a vtedy som trochu vzplanul závisťou nad takou schopnosťou. A tiež keď som videl vodiča za volantom, ako počas červenej, ktorá mu zasvietila na semafore, vybral knihu a dal tri vety.
To sú profesionáli. Ja tie svoje knihy dokážem čítať iba doma v kresle, papuče na nohách, na stene fotka krbu, pri nohách neviditeľná mačka a za oknom padá sneh. Ak nie sneh, niečo padá určite, možno hviezda, mena, alebo prach.
Kráčal som ulicou a uvažoval, že raz tí najlepší dokážu čítať knihu počas behu, v kine, počas spánku, či pri plávaní. Bolo by zaujímavé vedieť čo by čítal taký parašutista, či cyklista na trati. No a vtedy som uvidel žeriavy na neďalekej stavbe. Vo výške, v kabíne jedného z nich, sedel chlap a vypĺňal pauzu čítaním knihy. Potešil ma tento obraz.
Modrú oblohu rezalo lietadlo na dve polovice. V tom lietadle tiež niekto čítal knihu. No pozrel som ešte ďalej, hoci som nič významné nevidel. Ak v tú chvíľu položil kozmonaut na povrch mesiaca svoju nohu a urobil krok, v jednej ruke zvieral komplikovaný prístroj a v druhej ruke mal určite nachystanú knihu.
