Lesy okolo poznal ako svoju dlaň. Nevadilo, ak bolo nasnežené a všetko bolo schované pod hrubou vrstvou snehu. Stromček musel mať vyhliadnutý dávno, pod bielou perinou ho našiel ľahko. Mohol vyťať vysoký, hustý s rovnomerne narastenými konármi po celom obvode. No on sa vrátil s tým najkrivším. S takým, čo mal konáre skrútené, na jednej strane väčšie ako na druhej.
Ihličie zavoňalo v izbe, keď ho za špic vešal o strop. Doniesol z komory malé jablká a orechy. Tým ozdobil zdeformované konáre. Pridal pár medovníkov. Potom chvíľu postál, splietol si prsty dokopy. „Vieš koľko trvá, kým taký stromček vyrastie." Spýtal sa a pozrel na mňa. Netušil som koľko to môže byť. Bolo to prvý krát čo som videl tak krivý stromček, ozdobený starkým, prvý krát čo som stromček videl visieť zo stropu. Bolo zvláštne pozorovať starkého, ako svojimi zrobeným rukami uväzoval tenkú niť na stopky jabĺk. Ako sústredene žmúri na orech, aby dobre uviazal uzol. Takého som ho ešte nezažil. Spomenul som si, ako jednou rukou udržal koňa, keď sa splašil, ako sekerou preťal veľký peň, akoby nebol z dreva. Videl som, ako zdvihol prevrátený voz z priekopy.
Pár dní po novom roku mi povedal, aby som sa obliekol. Zvesil stromček a tak ako bol i s ozdobami ho držal v ruke. Kráčali sme od domu smerom do lesa. Bol som malý. Nohy sa mi takmer celé zabárali do snehu. Starký kráčal predo mnou, držal stromček a občas mi pomohol voľnou rukou, keď som uviazol v záveji. Vošli sme do lesa, po pár minútach starký zastavil pri veľkom kameni. Tam ten stromček zapichol do snehu. Napravil mi čiapku a priložil si prst na pery, to aby som nič nehovoril. Vyložil si ma na ramená a tak ticho, ako to len vedel, sme odišli preč.
