Býval som v starej chalupe bez elektriny. Suseda, stará pani, bola ochotná a za miernu úplatu mi večer nabila mobil. Hlbší význam to nemalo, pretože signál bol mizerný. Keď som sa na konci dvora prehol cez plot, na displeji sa objavila jedna palička nepoužiteľného signálu. Objavil som ale dôležitú aplikáciu môjho dotykového mobilu, zariadenia s niekoľko jadrovým procesorom a veľko-kapacitnou RAM. Dokázal som si mobilom svietiť.
Bola nedeľa. Keď som sa priblížil k humnám, cez arómu pokosenej trávy sa drali vône nedeľných obedov. Tam slepačia polievka, tam hovädzí vývar. Zeleninová i kelová polievka krúžili okolo domov, tancovali na dvore s vyprážaným rezňom. A tak neskutočný, znalý nedeľnej choreografie, chystal sa na všetky lahodné dievky, niekde do tanca nachystaný uhorkový šalát.
Bol som hladný ako vlk. Obišiel som domy a zamieril k chalupe. Mal som slaninu a polovicu chleba. Na počutie obyčajné menu, ale ten chlieb bol ako báseň, čo niekto žeravým uhlíkom napísal do oparu preosiatej múky. A na dvore ma čakala živá sliepka, čo mi suseda pred dvoma dňami vnútila, keď som sa chválil, že viem čo treba z takého tvora nachystať.
Sedel som v kuchyni. Na sporáku hrniec s vodou zo studne. Pri nohách sa mi prechádzala tá sliepka a zbierala zo zeme omrvinky chleba, ktoré som jej hádzal. Chcel som ju upiecť, taký som mal plán. Jednoduchý recept - sliepka, slanina. Ale ako som tak nad tým premýšľal, musel by som čakať kým odpadne, zahlušiť by som ju asi nedokázal. Stali sa z nás kamaráti, dal som jej meno Kura. Bola spoločenský tvor. Dokázala ma dlho do noci počúvať a občas, do môjho monológu, súhlasne prikývla.
Odchádzal som skoro ráno. Kura som potajomky prehodil susede na dvor. Prekvapene pozerala na mňa jedným okom. Zamával som jej, aj s rizikom, že by ma niektorí zo susedov mohol vidieť a vybavil by mi telefonicky rýchly odvoz priamo domov. No spoliehal som sa na ten mizerný signál.
