No ráno ešte kofeín neotvoril bránu dokorán a oči, unavené z nedeľného slnka, vypláchnuté chlórom z kúpaliska, dokázali rozlíšiť iba budovu pracoviska. To chladné rozpačité ráno, čo váhavo vyťahovalo oponu, si ten deň chránilo v dlani, ako malé dieťa neexistujúce tajomstvo. A napriek tomu, že Pondelková opona je škaredý kus plachty, vypraný vo víkendovej kaluži očakávaní, napriek tomu, že nemá na sebe kúsok farby ktorá by sa dala pomenovať a je pokrčená ako tvár chlapíka, čo mesiac ťahá iba nočné, napriek tomu za ňou čakala láska.
Taká, čo ťa prekvapí ako trieska na novom nábytku, keď dlaňou prechádzaš po dokonale hladkom povrchu, po častiach nalakovaných lakom s vysokým leskom, tam sa ti zadrie pod kožu. Nečakaná, no hneď na začiatku spôsobí bolesť.
Bola iná, taká, čo sa vypáli do sietnice ako vlákno žiarovky, keď ju pod prúdom vymeníš. Vynímala sa medzi ostatnými. Bola ako tá perla na náhrdelníku, obklopená umelohmotnými náhradami, aby sa tak nepriamo zdôraznila jej krása. Dokonalá silueta. Taká, ktorej súradnice vyvýšených bodov dokonale zapadnú do tvojej DNA.
Dostal som na ňu chuť. A tak som vstal a trochu pridal do kroku, bola totiž posledná. Tyčinka Margot. Klenot v automate na pochutiny, radosť za sedemdesiat centov. Zjedol som ju na tri razy. Všetkým, ktorí to videli, sa roztriasli sánky hnevom, že som ju dostal práve ja.
