Jedol som lepeňák a prijímal pokojne sústa i s kúskami servítky. Buničitý šalát, neoddeliteľný od jedla, isto neuškodí, vláknina je predsa zdravá v akejkoľvek podobe.
Nebol som tam sám, čo by som si možno prial, mať vagón len sám pre seba. Sedel by som tam, nohy vyložené a popíjal po jedle čaj, to pre priaznivý vizuálny efekt.
Oproti mne, v tom reálnom kupé sedelo dievča a chlapec. Chlapec pozeral na mňa, očami smutného zvieraťa, pod nosom takmer fúz. V póze, v ktorej si jedinec bezradne zapletá prsty do seba. Dievča zaujate pozeralo na displej mobilu, palec neúnavne značil históriu momentálneho pobytu. Neviditeľný magnet dokonale spájal dva svety.
Chlapec niečo povedal dievčaťu, tá len odvrkla, oči nezdvihla, ofinu odfúkla zručne z výhľadu na kus virtuálneho sveta. Skúsil ešte raz a vzápätí zotrvačnosťou zopakoval neúspešne zaujať pozornosť dievčaťa. Hneď nato chlapec opäť rezignovane pozrel na mňa. Kútiky očí spustené, hlava medzi ramenami.
Pozrite veverička, zvolal som nadšene. Vstal som a prst zabodol do skla okna. Tam, na strome. V diaľke ubiehala zalesnená krajina pomalšie. Na konáre stromov bolo ľahko dovidieť.
Chlapec pozrel na mňa, prekvapene spravil medzi očami vrásku a skontroloval kde mám uloženú cestovnú tašku. Analyzoval či neuvidí na nej obrysy od škatuľky s liekmi. Dievča ale hneď pozrelo von oknom. Vyskočilo na nohy, postavilo sa vedľa mňa a pozeralo k lesíku ktorý posunul pohyb vlaku pod okno. Jéj, kde je veverička? Niečo z nedávneho detstva jej nalistovalo stránku v slovníku.
Sadol som si. Dievča ostalo stáť, hlava nalepená na okne, pozorne sledovalo strácajúcu krajinu. Chlapec pozrel na mňa už s iným výrazom a nateraz uznal, že o jednu neviditeľnú veveričku vyhrávam.
