Učiteľka si vykladá veci na stôl. Popísaný hárok papiera, štvorfarebné pero, knihu a kľúče od všetkého. Obdivujem ju. Je podvečer a jej práca nekončí. Ani doma. Možno až keď zaspí, keď skončí seriál s vôňou lesa, za zatiahnutými žalúziami si chvíľu odpočinie. Nehľadá slová na odpoveď. Presne vie, čo povedať. Má tridsať detí. Je to práca bez preplatených nadčasov, bez nároku na motivačné stimuly, keď večer doma pod lampou opravuje vlnovky a červeným perom zvýrazňuje, ako majú deti správne rezať papier, umelým perom s modrou náplňou. Učí, ako hlboko sa majú vedieť podpísať.
Hovorí o každom. A jeden rodič počúva zaujato. Tie slová patria iba jemu. Vraj dieťa nevie dobre spájať vety. Zle píše, treba veľa trénovať. Počty sú dobré i správanie. A ten chlap, ktorému to patrí, prekvapene dvíha ruky. Pozerá na lavicu a potom zas na učiteľku. Sedí na mieste, kde sedáva jeho syn. Volá učiteľku k sebe a ukazuje na lavicu. Vstávame všetci, čítame tie slová, ktoré sú napísané pred ním, modrým perom.
„Pani učiteľka je super."
S bodkou na konci. S mäkčeňom. Pozeráme všetci na ňu, a nikoho neprekvapilo to vyznanie. Správne napísané, zo slov, zložených do vety. Viem, že to môže byť veta napísaná včera. No je to pocit, ktorý vznikol na začiatku. Keď ešte ten chlapec písať nevedel.
Nik sa už nič nepýta. Doznela posledná odpoveď z jej úst. Odchádzame preč. Vyložil som stoličku a prikryl slová na lavici. Keď sa vyprázdnila trieda, vstala. Schovala knihu, pero a dojatie. Zdvihla stoličku na svoj stôl a položila ju hore nohami. Nie ako moment, že jej práca končí. Len ako pomoc upratovačke, keď príde umyť z dlážky všetky tie detské stopy, aby na druhý deň ich tam mohli nanovo zanechať.
