Pozorne ma vypočul a povedal, nech sa poobede stavím, vraj vie, čo s tým niečím spraviť. Postupoval som podľa jeho pokynov, poobede som mu pri dverách zazvonil, bol som ako ráno. Hladina betónu sa nikdy vetrom nesčerí. Dal mi zaváraninový pohár, plný hustej, tmavej hmoty. Pomyslel som si, že to asi lekvár bude. Čím mi určite nechcel naznačiť, ako som ten deň na neho pôsobil, lebo raz mi dal aj zopár zelených jabĺk a tiež kúsok sušených húb.
Doma som pohár položil na stôl a ďalej mrzutý som bol, lebo sa stále nič nezmenilo. Pozeral som na ten pohár a stále nič. Zdvihol som ho do svetla, nebol som si istý, no všetko bolo bez zmeny. Poťažkal som, poobzeral, poprevracal a musel som skonštatovať, že ani neviem čo. Potom som ho ochutnal. Obsah lyžice bol sladký, no nič sa stále nemenilo. Až keď som dojedol celu fľašu, tak vtedy, vtedy sa to zmenilo.
Keď som tak potom ležal, do stropu odfukoval, veľa som premýšľal. Prišiel som na to, že pohyb ruky s lyžicou, pôsobí blahodarne proti mrzutosti. Že cez sto prehltnutí rozjasní i ten najponurejší deň. Že zaváraninové poháre sú fajn. A že som celkom pažravý.
