Podobali sa. Väčšinou čítam no ten chlapec ma hypnotizoval, nedalo sa. Uprene sa pozeral priamo na mňa, rovno do očí, dlaň pravej ruky zovretý. Akoby čakal, že niečo poviem. Niečo zaujímavé, možno smiešne a jeho to zaujme, bude sa smiať, alebo klásť tie nekončiace otázky. No mňa nič nenapadlo, len som sa usmial. No on, akoby práve na to čakal, zamrkal očami a začal hojdať nohami vo vzduchu.
Mama pozerala von oknom. Sústredene, akoby tá krajina za sklom bola okúzľujúca, no tá sa len prebúdzala, len pár dní čo bolo teplo. Dá sa už zbadať zmena. Inak to ráno vonia. A dym, skutočný dym z ohňa je cítiť i uprostred sídliska. Možno je to len sugescia, niečo, čo patrí k tomu ročnému obdobiu, práve pre tých, ktorý tú vôňu zachytia. Ale ona márne pozerala von oknom a snažila sa zachytiť detail, ktorý poteší. Okno bolo špinavé. Nebolo cez neho vidieť. Dalo sa rozoznať iba či je noc a či deň.
„Čo čítaš?" Spýtal sa. Chcel som povedať, že knihu pre dospelých. Ale na knihe nie je jasne viditeľné, pre koho je určená, tak som chcel zvýšiť jeho záujem.
„Knihu s malými písmenami." Odpovedal som mu. A on nadvihol oči a chcel pozrieť do stránok, na písmená či ich rozlúšti. Ruku mal červenú od toho s akým vypätím ju mal zavretú.
„Čo máš v ruke." Skúsil som, hoci som vedel, že to bude niečo veľmi dôležité. Usmial sa a mne bolo jasné, že sa nemieni o tom ani rozprávať. „Ukážem ti strany v mojej knihe..." Opáčil som. Bol by to dobrý obchod.
„Nie." Odpovedal stroho a zas skúsil dovidieť do mojej knihy.
Vlak zapískal, na koľajniciach, brzdil. Mama sa zdvihla, zobrala chlapca za voľnu ruku a pozdravila. Odprevadil som ich slovom. Chlapec držal zatvorenú dlaň a uškrnul sa.
Otvoril som to špinavé okno, stiahol za rukoväť obitú od pivových fliaš a hľadal ich na peróne. Prechádzali okolo smerom do podchodu. Zamával som mu, tešilo ma, že som spoznal niekoho s tak veľkým tajomstvom. On uvoľnil zovretie dlane. Odmával mi. Nemal v tej ruke nič viditeľné. Len svoju fantáziu a aj vďaka tomu hlbokú, dlhú čiaru života.
