Vyzliekol som sa do plaviek a slnku nastavil bielobu pokožky, nech ukáže svoju silu. Ak by som sa vyzliekol v snehovej záľahe, bolo by vidno iba plavky. Ktovie či som nebol v minulom živote Eskimák, keď dokážem len tak, bez prípravy, splynúť so snehom.
Ľahol som si a vychutnával vlhký, chladný vzduch od vody. Niekde vysoko na oblohe leteli vtáci. Začul som drobné kroky pri mojom ležovisku. Malý chlapec, asi trojročný, stál a čúral neďaleko mojej deky. Chcel som vstať, ale povedal som si, že ma nič nevytrhne z môjho rozpoloženia. Zostal som pokojný, keď mi na hlave pristála nafukovacia lopta. Ignoroval som psa, ktorý si ľahol vedľa mňa a začal sa potiť mojim smerom. Kašlal som na všetko, veď toľko som sa na to to tešil, niekoľko mesiacov túžby. Ležal som a cítil, ako ma slnko hladí a šepká niečo v tej tónine, ako keď sa škvarí rezeň. Niekto vyprášil deku na ktorej ležal, vietor sa postaral o všetko. Silne som sa sústredil a vydržal. V ušiach som počul Debussyho, ten part, kde sa takmer pianistovi zauzlili prsty. Zaspal som. Bol to len okamih, ako rande na priechode pre chodcov.
Hodinu som stál v kuchyni natretý pochúťkovou smotanou. Predná časť tela, po dotyku lúčov slnka sčervenela. Zvýšila teplotu, navodila rozpačitý pocit zo slnečného kúpeľa. Keď som si ľahol, cítil som sálanie tepla, ktoré menilo smotanu takmer na maslo. Eskimáci určite vedia viac ako ja. Ale stále som mohol ležať na chrbte, čo bolo obrovské zadosťučinenie. Pokiaľ môžeš slobodne ležať, nie je dôvod vstať?
