Ešte aj dnes sa s bývalými spolužiakmi smejeme na mojom speve, zo štvrtej triedy základnej školy. Zvlášť jedna pesnička utkvela v pamäti. Pojednávala o červených kachliach, bielej peci a milej čo nevedela chleba piecť. V tej pesničke sú príšerné výšky, ktoré som sa márne pokúšal zvládnuť. Pani učiteľka ma ju nechala zaspievať celú, nikdy som už na hodine hudobnej výchovy nespieval.
Prekvapilo ma preto, že ma oslovil zástupca riaditeľa školy. Povedal: „Si vysoký, budeš hrať na trubku." Chcel som namietať, že jeho voľba nie je práve najšťastnejšia, argumentovať známkou z hudobnej. No nedalo sa. Najbližší piatok som sedel v autobuse a cestoval na školenie fanfaristov.
Školiace stredisko bolo pri lese a na starosť nás mal pán so šatkou okolo krku a zo začesanými vlasmi dozadu. Leskli sa mu v jase mesiaca, keď sme stáli nastúpení pri smrečine a s perami na nátisku nástroja sa pokúšali vylúdiť požadovaný tón. Pristupoval ku každému zvlášť a s penou v kútiku úst opakoval to svoje: „Taa ta ta ta taa taa... „ Les stíchol, zavial z neho chlad a prázdnota. Lesná zver sa rozpŕchla do šíreho okolia, hľadať tichú destináciu na jesenné potulky po napadanom ihličí.
Dva dni cvičenia zanechali stopy aj na mojom hudobnom vzdelaní. Dokázal som zahrať celú fanfáru. Stal sa zo mňa školský fanfarista. Ten profesor, ktorému sa to podarilo, učil na Ľudovej škole umenia. Keď sme sa potom občas stretli v meste, bol som rád, že sme sa porozprávali. Povedal, vraj keby som viac cvičil s tou trúbkou, nie som až taký stratený prípad. Vravel, že mám na to pľúca.
Spomenul som si na to, keď som v noci každé dve hodiny dofukoval nafukovačku, pretože deti spali na veľkej posteli. A tiež na ihrisku, keď som ako jediný dokázal nafúknuť balóny od jedného z rodičov, ktoré doniesol deťom na hranie.
