Vybehol som na balkón a pozrel dole na chodník pred vchodom. Chlap v mojom veku, čiže dobrý ročník. Nos, vlasy a odstávajúce uši, také čo dnes nosí takmer každý. Pozeral na prvé poschodie, zapískal ešte raz, len tak pomedzi zuby. A počkal, kým sa na balkóne ukážu ruky a hlava s vlasmi úplne do biela. Ako sa máš mama?
Doniesol som ti chlieb. Chytíš? Biela hlava prikývla. Chlap sa napriahol a vyhodil plátenú tašku priamo k rukám mamy. Mama bez problémov tašku chytila. Prečo mi to nemôžeš priniesť pred dvere ako Zuzka? Spýtala sa. Chlap rozhodil rukami a usmial sa. Večer ti zavolám.
Takto sa to opakovalo pravidelne. Chlap zapískal, niečo priniesol a chvíľu sa s mamou rozprávali. Prestal som tomu venovať pozornosť, podľa pískania som získal orientáciu v čase. Chlap bol presný. Až včera. Na balkóne som sadil tymián. Zapískal. Päť hodín popoludní.To chytíš, neboj. No skúsim. A vzápätí niečo dopadlo na zem so zvláštnym zvukovým efektom.
Sakra. Zahromžil chlap. Asi to vyhodím, donesiem druhé.
To nevadí, prines mi to normálne pred dvere.
Čo s tým budeš robiť?
Spravím si praženicu.
Z dvadsiatich vajec?
Chlap zdvihol tašku zo zeme a odniesol pred dvere, tak ako si mama želala. Potom vybehol z domu a zamával na prvé poschodie. Ruky na balkóne odmávali. Mama, večer ti zavolám.
