Ak by vlak neostal stáť uprostred krajiny, asi by som si nedokázal, len tak vymedziť čas nečinne sedieť a necelú hodinu pozerať von oknom. No neznáma prekážka v ceste, ponúkla možnosť zastaviť sa. Počiatočná obava, že niečom nestihnem, sa zmenila na pocit absolútneho bezpečia. Za oknom zima, chlad a niekde ďaleko, štyridsať minút vzdialené povinnosti.
Rozhorčenie cestujúcich bolo vážne, aspoň tak sa zdalo. Niekoľko minút, zopár nosov nalepených na skle okna v snahe vidieť niekam dopredu, pred vlakovú súpravu. Niekoľko uskutočnených hovorov a niekoľko ráznych otázok na sprievodkyňu, ktorá prechádzala vozňom. Potom odovzdanie. Vlak dokáže ponúknuť viac ako by sa zdalo.
Oproti mne sedel chlap a márne sa pokúšal spojiť s virtuálnym svetom. Na nohách notebook a ukazovákom ťukal do medzerníka. Univerzálny urýchľovač nefungoval. Rezignoval a oprel sa pohodlne do sedadla. Mama s dieťaťom na kolenách ale neustávala. Ponúkala stále nové a nové podnety. Toto jedinečné spojenie, nepriazeň počasia nedokáže prerušiť.
A práve vtedy sa to stalo. Spočiatku som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Bolo to len také šteklenie na skrytých miestach. Potom to zosilnelo. Vstúpilo do nosa a jednoznačne ponúklo niečo neopakovateľné. Vôňu, ktorá dokáže vytvoriť atmosféru. Definitívne vstúpila do hlavy a bez ospravedlnenie navodila pocit. Vôňu zimy. Niekto si vo vagóne ošúpal mandarínku. A ja som vedel, tak ako všetci okolo, ktorým sa vyjasnili tváre, že je tu a je to nezvratné.
