Vtáky mali do čoho zobnúť. Preto pozrela na kvety, ktoré mala posadené v úhľadných riadkoch, hneď vedľa okrasných kríkov. Postavila sa vedľa kríku ruží, prižmúrila oko, aby tú líniu skontrolovala. Jar a ona má opäť toľko práce vo svojej záhradke. Pre niečo popínavé, čo ešte len začína klíčiť v zemi napichala palice. Fľaše z číreho plastu prikrývali malé výrastky rastlín, chránili a zároveň zvyšovali teplotu. Lahodilo to oku, všetko, i to čo v jej kráľovstve sa ešte len chystalo vzklíčiť, zapučať, preraziť hlinu a drať sa za svetlom do neba. Priestor plný tajomstva, ktoré poschovávala do zeme. Na strome zaspieval vták. Zafúkal vánok a prekrížil tiene na zemi do nových ornamentov. Pred očami jej preletel celofán z cigariet. Zdvihla ho a pozrela hore na okná dvanásť poschodového paneláku.
Vídavam ju tam často, hlavne teraz, keď sa oteplilo. Keď skončí, zoberie metlu a pozametá z chodníka neviditeľné smeti, a hlinu. V tej zástere tam potom bude stáť a každého, kto prejde okolo pozdraví. Tak trochu pyšná, dokonale skromne.
Nedokážem odhadnúť, ako dlho trvá, kým niečo také človek vytvorí. No je v tom veľa slnka. A ešte niečo. Okolo celej záhrady jej pribudli kamene, veľké ako futbalové lopty, vzdialené od seba s matematickou presnosťou. A ja premýšľam, ako ich tam tá útla žena dostala.
