Za šumu ľudí začali kráčať od seba. Každý na tú svoju istotu pred očami. Na drevenú dosku pred sebou ktorú objímali očami. Opatrne, ticho našľapovali v mäkkých topánkach. Pomaly kládli nohu pred seba a hľadali pre tú stopu čo najlepšiu polohu. V tichom úžase divákov ich kroky smerovali od seba. Zrazu žena zle položila nohu. Lano sa zatriaslo. A potom znova zlý krok. Nebezpečne sa predklonila. Lano sa zatriaslo a zvláštna sila spravila lano neistým. Muž sa chcel obzrieť, ale musel pozerať pred seba. Bál sa že spadne a preto nehľadal dôvod prečo sa lano chveje, ale spôsob ako ostať stáť. Podarilo sa mu to. A šum divákov zosilnel. No strach, napriek tomu že mal opäť istý krok, mu nedovolil obzrieť sa. Žena sa neobratne vyrovnala. Rozpažila ruky a pokúšala sa získať sebavedomie ktoré na chvíľu stratila. Potom obaja pokračovali od seba.
Bolo to ako keď dvaja ľudia odchádzajú z posledného mosta ktorý ich spájal. Keď odchádzajú od seba a opúšťajú život, ktorý sa spolu snažili ustáť. Keď sa odsudzujú vedome a vykrádajú sa po vratkom chodníku preč. Je to len pár krokov ale niekedy neskutočne dlhý čas. Ani jeden by toho druhého nemal zhodiť alebo mu ublížiť. A nemal by stúpiť vedľa. Mali by urobiť všetko preto, aby sa obaja bezpečne ocitli na svojich nových ostrovoch z ktorých budú smerovať nové mosty. Aby sa vždy, ked bude treba, dokázali pozrieť cez tú diaľku jeden druhému do očí.
Keby všetky rozchody boli tak ohľaduplné ako toto predstavenie. K tomu nechýba tréning a každodenný dril ktorí majú týto dvaja. Len obyčajná ľudskosť. A pochopiť skutočnosť, že za chrbtom kráča niekto, kto kedysi miloval nehu toho druhého pri každom kroku. Ten cit pre pokoru. Že za chrbtom odchádza človek. Nech je dôvod akýkoľvek. A že sa niekto dôležitý pozerá. V hľadisku dospelí. No hlavne deti v tom cirkuse odmenili muža ženu potleskom.
