Páčilo sa mi tiež veľké zrkadlo, na celej stene, to aby sa ráno meškajúci mohol na seba podobať. Podobal som sa úplne presne a celkom sa mi páčilo moje ucho. Predsa len, bola už pokročilá hodina.
Medzi tretím a druhým poschodím výťah zastavil, zdalo sa, že naveky. Chvíľu som čakal a potom začal kričať. Najskôr, Pomóc a tiež, Tu som. To aby sa vedelo, že som tam. A tiež, Zasekol som sa vo výťahu, aby som predchádzajúcu informáciu doplnili. Asi som kričal príliš, lebo vo výťahu zhaslo svetlo a nastala úplná tma. Si tu? Spýtal som sa sám seba a vzápätí si odpovedal, Som. Zrkadlá v tme nefungujú.
Začal som rátať, koľko vzduchu mi ešte ostáva a keď zadržím na chvíľu dych, koľko tým času ušetrím. Keď som sa rozhodol, že použijem mobil a zabúcham ním na dvere výťahu, v kabíne sa rozsvietilo svetlo. Vzápätí sa výťah dal do pohybu a zviezol ma bezpečne na prízemie. Tam nedočkavo prešľapovala veľká nazlostená pani. Prečo blokujete výťah, koľko tu mám čakať? Zasekol som sa a chvíľu som bol v úplnej tme, povedal som jej. Nosom nabrala niekoľkokrát vzduch na analýzu a keď bola s výsledkom spokojná, žmurkla na mňa. Ten pohyb musel spáliť tak tisíc kalórií.
