Ak by som na matrac mojej postele vylial sadru, vyrobím môj dokonalý odliatok. Za jeden deň dokážem aj päťkrát vybiť batériu mobilu. Môj krokomer mi už poslal notifikáciu, vraj či náš vzťah má ešte význam, či ešte spolu chodíme.
Rozhodol som sa, že to zmením. Že dobre živenú apatiu nahradím činmi. Začal som hľadať v poličke s knihami vhodný titul na motiváciu, niečo čo som ešte nestihol prečítať. Cielene som pátral po niečom tematickom, napríklad, Ako si uvariť Paralen, alebo Zasaď si zemiaky na balkóne pomedzi pšenicu. Tiež kniha, Vtáčie mlieko, by prišla vhod. Natrafil som ale na knihu, Domáca krajčírka, tá kniha ma oslovila od prvých strán.
Preletel som obsahom nedočkavo a pochopil som, že som pripravený zasadnúť za šijací stroj. Veď to nemôže byť až také ťažké. Čítal som článok o chlapovi, ktorý cez deň zvára železné konštrukcie a večer šije rúška.
Postupoval som systematicky. Zo stredu plachty na posteľ som vystrihol potrebnú látku. Zo skrine vybral šijací stroj, značkový zelený, volá sa Elna. Nachystal materiál a ďalších pätnásť minút som sa snažil prevliecť niť uchom ihly. Strašné malé uši majú tie ihly, to som nepredpokladal. Prosil som ihlu, nech si tú niť sama vrazí do ucha.
Bolo to trápenie, spojiť ten kus látky do požadovaného tvaru, aby sa tomu so všetkou vážnosťou a cťou dalo povedať rúško. Obdivujem všetkých ktorí to dokážu a prajem im, nech im to dobre šije. Priznal som porážku a prenechal túto činnosť tým, ktorí to vedia, tým ktorým sa ihla vyhýba prstom na rukách.
Pochopil som, ako dobre je to zariadené, že každý dokáže niečo iné. Sklopil som hlavu a išiel som vyhodiť smeti, to mi ide zatiaľ najlepšie.
