Bola celkom malá. Jej nehybnú polohu dekorovala žuvačka a ohorok cigarety. Celkom dramaticky stála predo mnou a svojím zjavom prinášala medzi ľudí isté posolstvo. Také, čo treba vysekať do mramoru, vytetovať na predlaktie, alebo si aspoň zapamätať kým zapadne slnko. Trocha som sa predklonil, aby som myš lepšie preskúmal.
Ale veď to je myš! Skríkla pani, ktorá stála vedľa mňa. Za iných okolností, v štandardne zariadenej domácnosti, by už isto stála na stole, alebo na stoličke. Zľakol som sa kriku, no myš sa ani nepohla. Pani vystrašene cúvala od divokej zveri.
Chlapík, čo každé ráno hypnotizuje druhú stranu ulice, podišiel bližšie. Apaticky sústredil pozornosť na objekt môjho záujmu. Potom špičkou topánky odkopol z chodníka myš, ktorá sa v tej sekunde zmenila na tmavý valček niečoho, čoho pôvodca v diaľke vrtel chvostom. Vraj myš, uškrnul som sa ticho na chlapíka a kývol hlavou na zdroj kriku. Postavil som sa vedľa neho a začal som rozvážne hypnotizovať druhú stranu ulice.
