Na pošte som bol medzi prvými. Ešte sa nestihol vyvetrať pach nedoručených zásielok. No i napriek tomu som si na tom modernom zariadení vylosoval lístok s číslom stodvadsaťosem. Zhrozil som sa a zároveň pousmial, pretože som ten podvratný ťah pochopil. Tak vysoké poradové číslo a príde na mňa rad už za polhodinu. Fantastické.
Sedel som, čakal a život mi utekal pred očami. Tie čísla padali ako v lotérii, náhodne a pomaly. Logiku som nevedel pochopiť a to chápem aj také veci ako aviváž na pošte.
Chlapík vedľa mňa otvoril knihu a začal čítať prvé strany. Cítil som, ako mi z hladko oholenej tváre vyrastalo strnisko. Kvet vyložený na parapete okna zakvitol, aj zvädol. Chlapík vedľa mňa dočítal knihu. Potom sa to pohlo. Batoľa čo pritlačili v kočíku sa naučilo chodiť a odišlo po vlastných. No stále to bolo mimo očakávania. Batoľa čo pritlačili v kočíku a odišlo po vlastných si prišlo pre dôchodok.
Moje poradové číslo sa stále neobjavilo na monitore. Využil som voľné okienko a išiel reklamovať svoje čakanie. Ukážte. Požiadala a zhodnotila. Musíte ešte chvíľku počkať. Za tú chvíľu vyrástol pred poštou strom. Ako som čakal, premýšľal som, či predsa len nenechám na balkóne zahniezdiť ten párik holubov, ktorí sa o to už niekoľko dní snažia.
