Oči sa mi tlačili z hlavy von, hrozilo, že sa zmením na slimáka. Vzhľadom k rýchlosti za oknom, by som bol najrýchlejším slimákom široko ďaleko. Ale nepozeral som sa von, pretože ma hlava intenzívne bolela. Už viem, ako sa cíti bowlingová guľa po nočnej.
Od sprievodkyne som si vypýtal lístok na Hlavnú stanicu. Teda myslel som si, že som to povedal, pretože ona sa mierne predklonila a spýtala. Kam? Na pravú lavicu? Vysvetlil som jej, že sa cítim mizerne, neviem čo mi je a možno preto mi nie je dobre rozumieť. Opísal som jej svoje pocity, priblížil svoj zúfalý stav. Potom vlak vošiel do tunela, na konci bolo svetlo.
Keď mi podávala cestovný lístok, na čele sa mi vytvorila kvapka potu. Stiekla medzi obočím na špičku nosa a odtiaľ mi kvapla presne na pery. To bude iba chripôčka, povedala a ja som zaplatil euro päťdesiat za stanovenú diagnózu.
