Jeho nové auto asi stálo v servise so závažnou poruchou prevádzky, keďže bol nútený cestovať autobusom. Cez rameno značková taška z brúsenej kože, asi taška školská. Možno to bol trest, za zlé známky v škole. Povýšenecky hľadel okolo, hľadal oporu v niekom, kto tiež zostúpil z piedestálu lukratívnej istoty.
Keď v jeho blízkosti prešiel starší pár, odvrátil hlavu a okázalo sa dlaňou pred nosom ovieval. Pohŕdavo krútil hlavou nad spoločnosťou v ktorej sa ocitol. Čo sa asi muselo stať, keď sa musel vydať na tak nepríjemnú cestu a úplne sám.
Začalo popŕchať a kvapky vody dopadli na outfit mladíka. Prekvapivo pozrel na oblohu a z vrecka vytiahol mobil. Možno chcel vypnúť počasie a možno si chcel len skontrolovať status. Pribudol ďalší, možno, cítim sa zhnusene, a k nemu sa hneď prilepilo niekoľko lajkov. So súcitu, možno s oporou, škodoradosť nedokáže palec upresniť.
Začalo skutočne pršať. Na zastávke nik nepostavil prístrešok, možno práve projektant kreslil prvé čiary a tupé uhly. Rozmýšľal či to má význam, analyzoval štatistiky. Ľudia zdvihli kapucne a tí pripravení otvorili dáždniky. Mladík sa zúfalo pozeral na oblohu. Kvapky vody dopadali na pomádu a vlna vlasov menila tvar.
Odhodlával sa. Nakoniec sa prekonal. Otvoril tašku a zúfalo vybral skladací dáždnik. Otvoril ho nad hlavou a stlmil prúd vody. Ružový dáždnik s bielym nápisom Lady, ktorý asi mama ráno pribalila v šere príbytku. To nebol trest, to myslela dobre.
