Na dedine bolo vidno, že dýcha z posledného. Rozbitá cesta spájala domy. Z magického trojuholníka, krčma, kostol, obecný úrad som sa rozhodol pre to prvé a v takých priestoroch sa nepatrí len tak na sucho vysedávať. V šere zaprášených, drevených stolov som si pri výčape vypýtal. Chcel by som minerálku, mierne perlivú. Pani s príjemnými črtami tváre sa na mňa prekvapene pozrela.
Domáci stáli pri mne okamžite. Nechceli nič zlé, len ich asi slovo minerálka podráždilo. Prepáčte, ospravedlňoval som sa, som len smädný. Neskôr, keď sme sa skamarátili a sľúbil som, že už nikdy nebudem piť minerálku, mi vysvetľovali. Toto je najkrajšia žena v dedine. Povedal mi bývalý drevorubač, čo vraj pri kálaní dreva nepotreboval ani sekeru a ukázal k výčapu. Široko ďaleko najkrajšia, vravel mi chlap, čo sedel na dvoch stoličkách aby sa zmestil, s rukou ako ropovod v otvorenom okne, akoby tu krčmu šoféroval širokou ulicou sveta.
Rozprávali ódy na tú krásu v dedine. Pozorne som počúval, veľmi pozorne, kým som ten autobus nezačul v diaľke, ako hučí na kľukatej ceste smerom do dediny. Strážcovia dedinskej krásy ma pri odchode pozorne sledovali, stojac pred krčmou. Boli štyria, neboli najmladší, dávnejšie ich určite bolo viac.
