Bol dôkladný a presný. Autobus prichádzal načas, skontroloval jeho príchod podľa svojich hodiniek. Sadol si hneď vedľa dverí, opatrne, aby si nepokrčil nohavice. Premýšľal ako pomaly plynul čas, kým prišiel, pre neho tak významný deň. Ako sa nevedel dočkať rána. Ako váhal či na tú prácu má. No ako sedel, počúval syčanie dverí autobusu, pochybnosti pomaly ustupovali. Na siedmej zástavke vystúpil. Prešiel alejou stromov zo zožltnutými listami a vybehol cez schody do brány ošarpanej budovy.
Ujal sa ho priamo riaditeľ čo si nesmierne vážil. Držal ho za rameno a ukazoval mu jednotlivé časti budovy.
„Tu budete sedieť vy." Povedal na záver a ukázal na odchýlené dvere. Vošli dnu. V miestnosti sedeli ďalší traja pri veľkých stoloch a pracovali. Jeden stôl bol voľný. Pochytilo ho vzrušenie. Dočkal sa a náhlivo si sadol, aby sa dotkol rukami dosky stola. Riaditeľ položil pred neho blok papiera a ceruzku, na kraj stola uložil veľkú škatuľu. „Tento týždeň budete robiť toto." A položil mu do dlane náramok z farebných korálikov.
Všetko čo potreboval si rozložil na stole. Predmety niekoľkokrát poprekladal. Vstal a pretiahol škatuľu na druhý koniec stola. Silon viac namotal. Začínal byť bezradný, pozeral na odchýlené dvere, či tam nestojí riaditeľ. Pozrel na hodiny. Tri minúty štyridsaťsedem sekúnd si už upravoval pracovný priestor a stále to nebolo ono. Ešte raz vstal. Natočil papierový obal. Namotal silon a poprekladal nádobky s farebnými korálikmi, podľa prvých písmen jednotlivých farieb. Čierna, červená. Vstal a definitívne ich zoradil tak, ako na začiatku. Ked si konečne sadol, držal v ruke náramok a ceruzkou si zapisoval, ako sú na ňom zoradené farby. Od uzlíka po uzlík.
Už nezaváhal. Sústredene nasadzoval malé guľôčky na priesvitný vlas, potom zauzlil čo najtesnejšie, tak aby čo najmenej musel odstrihnúť. Mal pocit, že sedí na dvanástom poschodí presklenej budovy a kupuje cenné papiere vo veľkom. Precízne triafal do malých dierok, ako chirurg, ktorý operuje srdce. Pohyboval rukami nad stolom, ako tanečník, ktorým na okamih bol. Koráliky v nádobkách mu pripadali ako tlačidlá v lietadle, ktoré práve pilotoval. Bol prvý deň v práci.
V ten deň urobil tridsaťdva náramkov. Pyšne sedel v autobuse na ceste domov a potajomky stopoval šoférovi čas. Zrátal všetkých cestujúcich a zoradil si ich v hlave podľa veľkosti. Každému hľadal na zápästí farebný náramok. Bol trochu smutný z toho, že sa blížila jeseň a dlhé rukávy prekryjú to čo hľadal. Musí ich urobiť čo najviac. Pre všetkých. Spokojne objal aktovku plnú farebných guliek. Kým nepôjde spať, bude doma vyrábať náramky. Mal prácu a nepoznal žiadnu, ktorá by bola od tej jeho dôležitejšia. Bol šťastný.
