Hľadal asi omrvinky z koláča čo som tam natrúsil pred mesiacom. Priletel. Vyzobal. Chvíľu počkal a potom odletel. Za pár dní sa vrátil. A hoci nič nedostal prilietal pravidelne a lačno pozeral na prázdnotu v byte.
Pri dverách niekto zazvonil. Stará pani z piateho poschodia mi priniesla koláč. Vchádza dnu a to schované pod bielou servítkou prevoňalo vanilkou byt. Sadáme v kuchyni a ja varím čaj. Holub z okna odletel a z ním i klopkanie na parapete. Ked je čaj hotový usadím sa oproti a začnem sa vyškierať na dobrotu čo doniesla.
„Viete nemám to komu povedať. Babky by ma vysmiali." Povie a zasmeje sa nad tou predstavou. Odhrýzol som si a vychutnával skutočnú lahôdku. Vynikajúce cesto s tajomnou polevou. „Celý život ma trápi aká som bola tvrdohlavá a hrdá. Tak veľmi som jej to chcela povedať. A už to koľkokrát bolo na krajíčku." Pokrúti nechápavo hlavou. Hlas jej zosmutnie. „Roky sa rozbehli a zrazu nebolo komu." Prehltol som posledné sústo a spýtavo som sa na ňu pozrel.
„Komu." Spýtal som sa tak hlúpo ako len dá.
„Mojej mame. Že ma to všetko mrzí. A veľmi mi chýba. Pohádali sme sa. Po toľkých rokoch ani neviem na čom. Prestali sme sa rozprávať a od vtedy sme sa ani nevideli" Povedala ticho a pozrela von oknom očami babičky a tvárou dcéry." Videl som že to v nej bolo celé tie roky kdesi schované. Okmásané, zvetrané no plné emócií. A potreba vysloviť to len čakala na prázdny byt. Na koláč na stole. A holuba ktorý odletel pretože to už spoza okna v jej byte veľakrát videl. Oči sa jej nepatrne zaleskli. Položil som späť na tanier kúsok koláča. Pohladil som ju po ruke. A nepovedal som vôbec nič. Hoci som veľmi chcel. No potom som uvidel ako sa jej uľavilo, že to niekomu povedala. No to bolo jediné čo sa zmenilo.
Ked viaznu slová a všetko vyslovené je ináč pochopené. Ked voda tečie proti prúdu. Keď dážď padá do neba a ľudia pália mosty. Ked sa ti pletie jazyk a povieš čo netreba. Ako sa cítiš ked zahladíš sa do seba. Vtedy sa stane že niečo ostane nevypovedané. Čo niekedy celý život ľutujeme.
