Neudrel si koleno. Ani ho nevyľakal pavúk. Plakal plačom ktorí sa nedá zastaviť ničím na svete. Tie slzy z jeho tváre sa nedajú utrieť. A ked ho za pár dní uvidím tie slzy sa tam budú lesknúť stále. Myslel som že ma nič nedokáže zlomiť. No len jedna jediná takáto slza na tvári môjho syna ma dokáže prizabiť. Praská mi srdce. A ked ich vidím plnú tvár scvrkávam sa na meter a vážim asi ako jeho dych.
Viem že to prejde. Že čas všetko vylieči. No v týchto okamihoch sa čas zastaví a cítim ako nestarnem. Akoby naschvál sa nič nepohne aby sa to všetko vrylo do pamäti čo najhlbšie. Prepáč, neviem za koho, odpusti mi že máš perly na tvári a nie vo svojej útlej rúčke.
Možno za pol roka to bude iné. Ak sa moje obťažkané spomienky doplazia tak ďaleko. Už dnes ich vlečiem za sebou a som unavený aby sa ani jedna nestratila.
Prosím ta neplač. Alebo plač?
Ešte to nevieš úplne pochopiť. No vo svojej hlavičke nachádzaš odpovede. Viem to. Potrebuješ si všetko vysvetliť. Vytváraš si ich podľa rozprávkových príbehov čo som ti prečítal. Z rozprávok ktoré si videl. Z príbehov ktoré som vymyslel len pre teba.
V jeden den máš rád tie jedlá čo ja. Inokedy ma chceš rozosmiať. Máš rád knihy. Zopakuješ po mne kotúľ. Chceš byť ako ja.
Si ako ja. Len ja neplačem. Nechcem si to priznať a netuším prečo. Plačem dovnútra tak som si to prevrátil. Chcem preplakať tvoje slzy cez seba aby sa nevrátili na tvoju tvár.
