Kúpil som v cukrárni pri práci zákusky. Všetko fantastické kúsky. Tešil som sa ako včela, že budem mlsať a zároveň budem pracovať, čo je veľmi dobrá kombinácia. Pašoval som ich v šanóne, kráčal ticho, ani tieň som nevrhal. Dobošky, Laskonky a Punčové, z každého po dva. Do ľavej a do pravej ruky. Tri sekundy čo som rozbalil papier a počul som. Zákusky. Môžem jeden? Prikývol som. Jeden do jednej a jeden do druhej ruky.
Kúpil som čokoládu. Keď som ju rozbalil, polovicu som odlomil a keď prišiel, hneď som mu ju podal. Nie som lakomý, rád sa podelím. Snažil som sa túto vetu naučiť naspamäť. Veď raz, za pár rokov, keď si on niečo fajné kúpi, určite nebude váhať a rád sa podelí. Snažil som sa i túto vetu si osvojiť.
Kúpil som jablká. Otvoril som sáčok a on, hneď ako muška zabzučal mi za chrbtom. Jablká. Môžem jedno? Opýtal sa. Nie, povedal som dôrazne ale neskoro. Do jablka si zahryzol a prekvapený z mojej reakcie, odchádzal. Z diaľky som počul, ako mu medzi zubami škrípe piesok a ktovie čo ešte. Chcel som mu povedať, nech si jablko poriadne umyje, pretože pri pokladni v potravinách mi vypadli zo sáčku a rozkotúľali sa po zemi.
Niekto by mohol povedať, že cesta k lakomosti vedie cez odraz v zrkadle na toalete, kde pojedať dobroty má isto tiež svoje čaro. Ale nie, nevedie. Treba len vedieť povedať, nie.
https://blogerroka.sk/2017/marian-baran/
