Prvý pokrm som prenášal vo fľaši od uhoriek. Flaša bola v chladničke, plávala v nej uhorka. Zjedol som ju, stále bola kyslá. Fľašu som umyl, naplnil jedlom a dal do mojej obľúbenej igelitovej tašky. Myslel som, že bude pohoda.
Moju igelitovú tašku mám rád. Nosím ju všade. Do práce, do divadla. S ňou idem za zábavou. Nakúpim do nej, zbalím do nej odev ak treba. Keď prší, ochráni moju ofinu. Keď sneží, šmyknem sa na nej za kotolňou dole kopcom. Veľa unesie a zmestí sa do nej veľa. Ale na prenos jedla sa neosvedčila. Ráno v tlačenici sa na nej odtrhlo ucho. Samozrejme, chránil som jej identitu a všetku vinu hodil na fľašu, ležiacu prasknutú na zemi.
Na druhý pokus som si obstaral vhodnejší obal. Plastový, výhradne určený na prenos jedla. Žiadny obal od zmrzliny, či vedro od čalamády. Profesionálnu dózu, navrhnutú vedcami a dizajnérmi. Viečko sa dalo bezpečne zavrieť a prirodzene, na únik tekutého obsahu z nej bola garancia. Prešla úspešne testami na trenažéri. Ale v laboratóriu nepredpokladali jej pohyb v mestskej hromadnej doprave. Keď do plného autobusu nastúpilo ďalších desať ľudí, vznikol tlak. Viečko nevydržalo a arómu zubnej pasty, cibule a preflámovaných nocí, vystriedal v exteriéri autobusu jemný závan zeleninového rizota. Na igelitovú tašku a jej uši sa nevzťahujú žiadne garancie.
Skúsil som, ale neúspešne. Prestal som si nosiť obed do práce a vrátil som sa k rezňom a majonézovému šalátu. Vrátil som sa k vyprážanému syru a hranolkám. Vrátil som sa k pizzi, ako skúsený stravník a čestný bojovník za pupkatý život jedinca. Tak veľmi som chcel, tak veľmi som túžil prijímať minimum kalórii a do leta byť Adonis. Skúsim o rok, možno vedci dovtedy niečo vymyslia.
